O meste
História mesta
Nové Mesto nad Váhom je hospodárskym a kultúrnym centrom podjavorinského regiónu. Leží na malebnom Považí pod Beckovskou bránou, kde sa údolie Váhu rozširuje do úrodnej nížiny ohraničenej poslednými výbežkami Malých Karpát a Považským Inovcom. Od roku 1533 bolo sídlom novomestského slúžnovského okresu v rámci Nitrianskej župy. Po roku 1886 sa stalo okresným mestom.
Najstaršie osídlenie
Vďaka výhodnej polohe bolo okolie Nového Mesta n. V. obývané už v staršej dobe kamennej. Svedčia o tom archeologické nálezy z bývalej tehelne v mestskej časti Mnešice. Sprašový profil obsahuje až päť kultúrnych vrstiev so stopami ohnísk, kamennými nástrojmi a veľkým množstvom kamenných úštepov. Nálezy z najspodnejšej vrstvy pochádzajú z obdobia 240 000 rokov pred n. l., čím sa Mnešice zaradili medzi najvýznamnejšie sídliská pravekého človeka na Slovensku. Nepretržité osídlenie mesta potvrdzujú archeologické nálezy i z neskoršieho obdobia.
Z mladšej doby kamennej – neolitu pochádzajú prasleny a niekoľko kostených šidiel. Dobu bronzovú zastupujú nálezy z tunajšieho cintorína - popolnice zo žiarových hrobov, bronzový nožík, spona a z lokality Tri kríže pochádzajú nálezy bronzových náramkov a ihlíc, kosteného zubadla a tkáčskych závaží. Vzácnym objavom sa stali meče liptovského typu z mladšej doby bronzovej nájdené pri ťažbe štrku na Zelenej Vode. Z rímskej doby bolo v samotnom Novom Meste n. V. odkryté rímsko – barbarské sídlisko.
Vznik stredovekej osady a pôvod názvu
Súčasné Nové Mesto nad Váhom sa vyvinulo zo stredovekej osady, ktorá vznikla na križovatke obchodných ciest. Jedna viedla Považím, druhá na Moravu. V blízkosti osady sa nachádzal aj brod cez Váh.
Nové Mesto n. V. sa v listinách spomína pod rôznymi názvami, napr. Ujhely, Vágujhely, Nova Civitas, Wag Neustadt. Dnešný názov je známy od r. 1584, v slovenskej verzii od r. 1786.
Preklad najstaršieho názvu Nového Mesta n. V. (Ujhely - nové trhové miesto) naznačuje, že mesto vzniklo ako nová trhová osada. Podľa tradície jej prví obyvatelia pochádzali z obce, ktorá bola zničená v roku 1241 Tatármi.
Prvá písomná zmienka. Novomešťania ako poddaní Beckovského panstva
Dlhší čas sa za prvú písomnú zmienku o Novom Meste nad Váhom považovala listina Bela IV. z roku 1253. Pri odbornom skúmaní tejto listiny sa však zistila jej nepravosť, a preto prvou doloženou písomnosťou je listina z roku 1263, v ktorej Bela IV. daroval Nové Mesto nad Váhom benediktínskemu kláštoru sv. Martina na Panónskej hore. Spolu s mestom mnísi dostali obce Streda (Horná Streda), Potvorice a dnes už zaniknuté osady Debrete a Lubov. Počas sporov medzi členmi uhorskej kráľovskej dynastie sa mesto dostalo do rúk sriemskeho bána Vavrinca. Začiatkom 14. storočia sa mesta i Beckovského hradu zmocnil
Matúš Čák Trenčiansky, ktorý potom ovládal celé Považie až do svojej smrti roku 1321. Prvé kráľovské výsady a práva, napr. 2- x ročne konať jarmok, naše mesto dostalo od kráľa Žigmunda Luxemburského v roku 1388. V tomto istom roku Žigmund Luxemburský daroval Beckovský hrad s mestečkami Beckov a Nové Mesto a ďalších 16 dedín vojvodovi Stiborovi, ktorý bol v tom čase najmocnejším a najbohatším uhorským veľmožom. Stibor si hrad Beckov zvolil za svoje sídlo a nechal ho veľkoryso prestavať.
V roku 1414 Vojvoda Stibor povolal do Nového Mesta rehoľu augustiniánov, ktorí tu založili prepošstvo s kapitulou. Novomestskej prepozitúre daroval dediny Pobedim a Bašovce so všetkými poliami, mlynmi a ďalšími príjmami. Plánoval rozsiahlu gotickú prestavbu novomestského kostola, ktorú však pre náhlu smrť nestačil realizovať. Mal jediného syna a dediča, Stibora, ktorý síce nedosiahol postavenie otca, ale v časoch husitských vojen sa ako kapitán Považia zaslúžil o obranu juhozápadného Slovenska. Na príkaz kráľa dal postaviť mestské hradby, aby Nové Mesto ochránil pred husitmi. Napriek tomu sa však
mesto nevyhlo v rokoch 1431 a 1432 husitským útokom. Stibor II. dokončil prestavbu farského kostola začatú jeho otcom vojvodom Stiborom. Po smrti Stibora II. (1434) sa Nové Mesto dostalo prostredníctvom Pavla Bánfiho, manžela dcéry Stibora II., do vlastníctva šľachtického rodu Bánfiovcov.
Živý obchodný ruch prospieval rozvoju mesta, jeho hospodárska sila stále rástla. Prosperitu mesta chceli využiť páni Beckova na zvýšenie svojich príjmov, čo viedlo k neustálym sporom s Novomešťanmi. Ferdinand I. v roku 1550 potvrdil privilegiálnu listinu Žigmunda Luxemburského, do ktorej sa Novomešťanom podarilo vložiť (interpolovať) niektoré nové dôležité výsady a práva. Tieto podporili ďalší hospodársky rozvoj mesta. Obyvatelia napr. získali právo vysádzať vinice na okolitých kopaniciach a brať z nich úrodu, boli oslobodení od všetkých prác na kráľovských hradoch, mohli v kráľovských lesoch ťažiť stavebné
a palivové drevo a loviť ryby. Ďalej získali právo voliť richtára a prísažných, právo trestať zbojníkov v určenom okruhu, k čomu si zapožičiavali kata z Trenčína alebo z Trnavy. Veľký hospodársky význam malo právo konať štyri výročné trhy. Bez dovolenia richtára nikto nesmel okrem občanov Nového Mesta predávať na výročnom jarmoku látky. Na týždennom jarmoku boli občania oslobodení od platenia poplatkov a mohli si slobodne stavať na Bzinskom potoku mlyny na mletie obilia a valchy. Novomešťania do listiny dopísali aj právo stavať mlyny a právo meča. Nové Mesto sa ani takýmto spôsobom úplne neoslobodilo od vplyvu Beckovského panstva. Podľa uzavretej dohody s beckovskými pánmi museli Novomešťania platiť panstvu ročnú daň 500 zlatých a museli pracovať v panských viniciach.
Na konci 16. stor. (v r. 1598) malo Nové Mesto 200 domov a stalo sa pomerne hospodársky silným obchodným mestečkom.
Nové Mesto nad Váhom a vojny
Obyvatelia Nového Mesta a okolitých obcí často trpeli následkami vojen. Po Tatároch a husitoch sa novým nebezpečenstvom stali v 16. storočí Turci. Po prvý raz sa Novomešťania stretli s Turkami v roku 1599, keď napadli Považie a veľmi ho spustošili. Útoku sa nevyhlo ani Nové Mesto n. V., v ktorom zajali veľa obyvateľov. Kraj okolo Piešťan a Nového Mesta úplne vyplienili a asi 13 000 ľudí odvliekli do zajatia. Ubránil sa len dobre opevnený Beckov, ale všetky dediny až po Trenčín sa zmenili na popol.
Mesto sa ešte ani nespamätalo z tureckého útoku a už muselo čeliť novému nepriateľovi. O šesť rokov neskôr (1605) do mesta vtrhli hajdúsi Štefana Bočkaja a zajali veľa občanov. Obyvatelia trpeli nielen od Turkov, ale aj od tých, ktorí ich mali chrániť. V roku 1624 mesto vyrabovali cisárski vojaci Ferdinanda II. a zabili 500 ľudí.
Najväčšie katastrofy však ešte len mali prísť. V roku 1663 sa na Považí znova objavili Turci a vyplienili údolie Váhu až po Moravu. Matej Bel spomína, že sa ani nedá zistiť, koľko obyvateľov Nového Mesta skončilo v tureckom zajatí. Zachránili sa len tí, ktorí sa stihli ukryť v podzemných chodbách a viacpodlažných pivniciach, ktoré sa nachádzajú pod historickou časťou mesta. Spájajú jednotlivé budovy a vedú až von za mesto. Sú hlboké 20 až 30 metrov.
Ďalšie nešťastie sa udialo počas stavovského povstania Františka II. Rákociho. Do Nového Mesta pritiahlo cisárske vojsko pod velením generála Schlika. Keď obyvatelia pri zábave v Kochanovského dome začali nadávať na Nemcov, Schlik dal Kochanovského dom podpáliť. Od tohto domu sa chytilo takmer celé mesto. Keď neskôr v roku 1703 Rákoci mesto obsadil, občanov odškodnil oslobodením od platenia daní.
V zime r. 1805 sa cez Nové Mesto vracal späť do Ruska ruský cár Alexander I. so svojou armádou po prehratej „bitke troch cisárov“ pri Slavkove. Obed a chvíľu oddychu mu poskytol vo svojej rezidencii vtedajší novomestský prepošt A. Gabelkhoven.
Cechy a remeslá
V časoch mieru sa Nové Mesto opäť rozvíjalo ako centrum obchodu a remesiel. Počet remeselníkov neustále stúpal. Zatiaľ čo v r. 1533 ich bolo 15, o dve storočia neskôr ich bolo už 220, združených v 16 cechoch. Najstaršie a najdôležitejšie boli hrnčiarsky, povraznícky, zámočnícky, kováčsky, fajkársky, súkennícky, kožušnícky, klobučnícky a obuvnícky. Novomestskí remeselníci predávali svoje výrobky nielen na týždenných trhoch a ročných jarmokoch, ale aj v iných mestách západného Slovenska a na Morave. Rozvoju
remesiel napomohol príchod majstrov z Čiech a Moravy, ktorí sa po bitke na Bielej Hore (1620) hromadne usadzovali na moravsko – slovenskom pohraničí. Niektorí sa prisťahovali aj do Nového Mesta nad Váhom.
Nové Mesto nad Váhom ako významné obchodné centrum
Nepokojné časy vždy mali za následok celkový úpadok, z ktorého sa mesto spamätalo až po normalizácii pomerov. Maximilián II., aby podporil hospodársky rozvoj mesta, v roku 1576 zvýšil počet výročných jarmokov na šesť a Ferdinand III. až na sedem. Tento panovník udelil Novému Mestu ďalšie práva (míľové právo, právo skladu a i.), ktoré ho postavili na úroveň iných trhových miest v Uhorsku. Keďže medzi predávajúcimi a kupujúcimi často dochádzalo k sporom, predstavenstvo mesta volilo jarmočných richtárov, ktorí mali za úlohu spory riešiť. Zároveň volili aj dozorcov mäsa, ktorí dbali na kvalitu predávaných mäsových výrobkov.
Nové Mesto sa postupne stalo dôležitým obchodným centrom na západnom Slovensku. Na týždenných trhoch a ročných jarmokoch sa predávali nielen výrobky z dielní tunajších remeselníkov a poľnohospodárske plodiny z okolia, ale aj zo susednej Moravy. Cez Nové Mesto sa na Moravu vyvážalo víno z juhozápadného Slovenska. Vinohradníctvo malo dobrú povesť aj v samotnom Novom Meste. Najviac sa pestovalo burgundské červené, ktoré tu dosahovalo výraznú vôňu. Bolo 3-x také drahé ako biele a cisársky dvor vo Viedni bol jeho
častým odberateľom. Vinice pokrývali v tej dobe celé svahy od Nového Mesta až po Vrbové. Vinice boli vtedy aj v Beckove, Dolnom Srní a Zemianskom Podhradí. Pri Novom Meste bol prístav, z ktorého sa dolu Váhom na pltiach posielali múka, obilie, vlna, sušené ovocie, soľ a iný tovar až do Komárna. Kým do Nového Mesta neviedla železnica, obilie sa vozilo aj na vozoch až ku Galante, kde ho prekladali na železnicu.
Náboženský život
Náboženské pomery v období stredoveku výrazne ovplyvnilo pôsobenie rehole benediktínov v pol. 12. storočia a založenie augustiniánskej prepozitúry vojvodom Stiborom v roku 1414. Reformačné myšlienky sa začali šíriť v Novom Meste už od roku 1522. Prvý známy evanjelický kazateľ Michal Cebáni je doložený v roku 1565. Reformáciu podporoval vlastník Beckovského panstva Ladislav Bánfi a jeho zásluhou sa v roku 1570 stala evanjelickou aj novomestská prepozitúra. Do roku 1638 tu pôsobili evanjelickí
prepošti a po tomto roku sa dostala prepozitúra a kostol opäť do rúk katolíkom. Evanjelici si v roku 1648 vystavali na súkromnom pozemku nový kostol, ktorý bol v rámci rekatolizačných snáh Františka Nádašdyho v roku 1560 evanjelikom odobratý a zbúraný. Rekatolizáciu v Novom Meste nad Váhom zavŕšil novomestský prepošt Jakub Haško, ktorý pôsobil v Novom Meste n.V. v rokoch 1666 – 1695. Do barokového štýlu dal prestavať rímskokatolícky kostol. Evanjelici si nový kostol postavili v roku 1784. Pôvodná stavba kostola bola bez veže. Tú pristavili v roku 1932.
Pomerne veľkú náboženskú komunitu v Novom meste nad Váhom tvorili Židia. Prvých 15 hebrejských rodín prišlo do Nového Mesta z Uherského Brodu v 13. stor. Na začiatku 16. stor. sa stali obeťami prvých pogromov, a preto zo strachu na určitý čas z Nového Mesta odišli. Židovské rodiny od roku 1689 chránila prepozitúra pod správou J. Hašku za 60 zlatých ročne. Peniaze sa použili pre potreby katolíckeho kostola. V pol. 18. stor. (r. 1753) pôsobilo v Novom Meste 23 židovských obchodníkov. V tomto období bola obec druhou
najväčšou (po Bratislave) v Uhorsku. Na prelome 18.a 19. stor. žili pri juhozápadnej bráne vnútri opevneného mesta, kde mali svoju štvrť. Pre vzdelanie svojich detí založili izraelskú dievčenskú školu a v r. 1858 židovskú reálku. Bola to jediná škola svojho druhu v celom Uhorsku. O jej vznik sa zaslúžil rabín Jozef Weisse. Vyučovacím jazykom bola najskôr nemčina a neskôr, keď vstúpili do platnosti Apponyho zákony, maďarčina.
Prvé priemyselné podniky
V 2. polovici 19. storočia v meste vznikajú prvé priemyselné podniky, ktoré sa orientovali na spracovanie poľnohospodárskych plodín (ovocia, obilia, cukrovej repy, krmovín) a na výrobu náradia pre poľnohospodárov. Medzi prvými vznikla továreň na výrobu rumu a likérov (1842), fabrika na mydlo (1850) a továreň na podkovy a iné železné výrobky (1872). Rozvoj obchodu a priemyslu dostal nový impulz v roku 1876, kedy bolo Nové Mesto n. V. spojené železnicou s Trnavou.
Továrne, ktoré vznikali v ďalšom období, už neboli orientované výhradne na poľnohospodársky charakter kraja. Vyrábali ozdobný a úžitkový tovar - nábytok, košíky a kufríky, vychádzkové paličky (1885; boli určené na export do Anglicka a Indie) alebo banské a hutné stroje (Coburgova továreň, 1900). V r. 1910 bola otvorená vápenka. Z ďalších spomeňme tehelne, garbiarne, pivovar, plynáreň.
Tlačiarne
V kultúrnom rozvoji mesta zohrali dôležitú úlohu tlačiarne. Najstaršia - Horovitzova vznikla v roku 1842. Vydávala týždenník „Vágujhely és vidéke.“ Na konci 19. stor. boli v Novom Meste už štyri tlačiarne a na začiatku 20. stor. až päť. V rokoch 1902 – 1904 v Novom Meste vychádzali „Považské noviny,“ prvý slovenský regionálny mesačník v Uhorsku. Zakladateľom a hlavným redaktorom bol Ivan Hrušovský st.
Stručná história po I. sv. vojne až po súčasnosť
Po vypuknutí I. svetovej vojny museli občania Nového Mesta a okolitých obcí povinne narukovať k vojsku. Bojovali a zomierali na všetkých frontoch – na Balkáne, v Haliči, v Rumunsku, v Rusku, v Taliansku na Pijave. Mnohí vstúpili do zahraničného vojska a bojovali proti Rakúsko – Uhorsku a jeho spojencom. Udalosti spojené so vznikom Československej republiky a po vyhlásení Martinskej deklarácie 30. októbra 1918 sa ani v Novom Meste neobišli bez krviprelievania. Počas nepokojov, ktoré nastali v čase, keď sa mal konať tradičný novomestský jarmok, vyhaslo sedem ľudských životov. V meste a okolí sa hneď po vzniku ČSR organizovali oddiely dobrovoľníkov, ktoré sa zúčastnili bojov a pomáhali vojensky upevniť republiku.
Aj po r. 1918 zostalo hospodárskym strediskom okolia s rozvinutými remeslami a menšími priemyselnými podnikmi (liehovar, octáreň, továreň na nábytok, na rastlinné tuky). R. 1936 vznikol závod na obaly, r. 1942 centrálne dielne. V r. 1929 otvorili i železnicu Nové Mesto nad Váhom - Veselí nad Moravou. V dvadsiatych rokoch 20. stor. boli veľké štrajky, protestné akcie robotníkov, hladové pochody. Pri demonštrácii r. 1922 bol zastrelený četníkmi 19 - ročný J. Psotný. Za slovenského štátu odvliekli Nemci do koncentračných táborov 1450 židovského obyvateľstva z Nového Mesta, väčšina z nich zahynula. Do SNP sa zapojilo okolo 100 miestnych vojakov a dôstojníkov, už pred vypuknutím SNP vyviezli tajne z kasární množstvo zbraní a výstroja do Lubiny, Kálnice a Bziniec pod Javorinou pre partizánov. Začiatkom r. 1945 Nemci zastrelili na žid. cintoríne 27 partizánov a antifašistov.
Po oslobodení krajiny (mesto bolo oslobodené 7.apríla 1945) sa začal rozvíjať priemysel v meste, vznikli podniky: VUMA, Drevina, Strojstav, Vzduchotechnika, dve tehelne, vápenka, Zsl. kameňolomy a štrkopiesky, hydinárske závody, odevné závody a i. Vyrástli nové sídliská, školské a kultúrne zariadenia.
Po roku 1989 sa v meste začal rozvíjať súkromný sektor, postupne sa v Novom Meste nad Váhom usídlili a naďalej sa etablujú zahraničné firmy, renesanciu zaznamenávajú živnostníci. Došlo k združovaniu škôl. Po počiatočnom útlme sa rozbehla bytová výstavba.
Štruktúru podnikov v meste Nové Mesto nad Váhom prepája bohatá história v oblasti strojárstva, konštrukcie, výskumu a vývoja. Ide najmä o dlhú históriu dnes už neexistujúceho podniku Výskumného ústavu mechanizácie a automatizácie (VUMA), ktorý položil základy priemyselnej orientácie mesta aj do budúcne. V súčasnosti sú v meste prítomné nové podobné, technicky vyspelejšie závody. V poslednom desaťročí prišlo do regiónu niekoľko významnejších investorov, ktorí priamo v meste Nové mesto nad Váhom alebo jeho okolí vybudovali najmä rôzne distribučné centrá pre Slovensko či iné európske krajiny, ale aj iné priemyselné výrobné a servisné kapacity. Kľúčovými odvetviami sú tu najmä strojárstvo, výskum, konštrukcia a výroba strojárskych zariadení, prístrojov a zariadení pre motorové vozidlá, vzduchotechnika, veľkoobchod a maloobchod, ale aj, preprava a logistika, nábytkárstvo, stavebníctvo a iné.
